Pamätník venovaný prechodu Červenej armády Bratislavou v Petržalke

V Bratislave je dohromady šesť pamätníkov venovaných prechodu Červenej armády mestom. V Rači, Novom Meste, Ružinove, Podunajských Biskupiciach, Lamači a Petržalke. Odhalené boli tretieho apríla 1960 a ich autormi sú sochár Ladislav Snopek a architekt Ladislav Beisetzer. Mapujú pohyb Červenej armády mestom. A preto že politika musí byť aj keby na chleba nebolo, posledná veta mala znieť …Sovietskej armády…, lebo veď to sa v totalitných rokoch nosilo viac a takto je to napísané aj na týchto kamenných tabuliach. Bez ohľadu na fakt, že Červená armáda sa na Sovietsku transformovala až po vojne.

V minimálne štyroch mestských častiach sa pamätníky nachádzajú na miestach, kde denne prejdú davy ľudí. Možno im krivdím, ale dovolím si tvrdiť, že väčšina z nich o ich existencii nemá ani potuchy.

A musím sa priznať, že sa tomu ani nedivím. Zíde z očí, zíde z mysle. Dnes sa už nerobia žiadne veľké oslavy dňa víťazstva nad fašizmom a keď to nie je takto centrálne tlačené, všetci pomaličky zabúdame čo bolo a ako to bolo. Dnes sa už ťažko pred niekým blysnete, keď poviete, že viete kde sa nachádzajú míľniky prechodu Červenej armády pri oslobodzovaní mesta. V lepšom prípade vám bude odpoveďou prekvapený pohľad, niečo v zmysle a na čo mi taká informácia bude? V tom horšom sa vás opýtajú – A nás neoslobodili Američania, to fakt?

Nadnes mám naplánovanú zdravotnú vychádzku, zvanú aj psychohygiena, k tomu petržalskému. Kým k nemu dôjdem spojím si cestu ešte s jedným restom, ktorý sa nachádza v okolí a trvalo ho ignorujem. Pôjdem preskúmať areál bývalej Matadorky. Priemyselná architektúra areálu ma vždy priťahovala, avšak s výnimkou jedného nočného výletu, ktorý som navyše absolvoval za pomerne silného dažďa, veriac, že aj potenciálnych vrahov a násilníkov to počasie presvedčí aby ostali doma (mal som šťastie:-)), som tu nikdy nebol. Dnešný slnečný deň mi prišiel ako stvorený preskúmať ho.

Do areálu vchádzam z Kopčianskej ulice. Zámer je dostať sa na ulicu Údernícku a potom k pamätníku. Akonáhle odbočím z hlavnej cesty, bežný svet sa za mnou uzavrie a ja ostanem obkolesený časťou Bratislavy, ktorá nemá obdobu. Je skoro nepredstaviteľné, že len o pár desiatok metrov jazdia autá, bicyklujú sa ľudia, či len tak, plynie štandardný mestský život.

Centrálna hala je zbúraná. Pozerám na kopy kameňa rozťahané na ploche väčšej ako futbalové ihrisko. K nebu z ich útrob trčia hrdzavé kovové konštrukcie. Spúšť lemujú vraky áut a ešte stojace technológie ako konštrukcia nadzemného pohyblivého pásu, či vysokého komína. Menšie haly v okolí sú ešte využívané na dielne a drobné obchody – autoservisy, farby-laky a podobne. Z môjho zámeru prejsť na Údernícku ulicu však nie je nič, keďže z jednej haly sa vyrojila partia asi pätnástich výrastkov. Taký šialenec, aby som im šiel oproti, zase nie som.

Vraciam sa teda do bežného sveta a do areálu Matadorky vstupujem z druhej strany, na mieste, kde som si naplánoval východ. Táto časť už priamo susedí s novými panelákmi. V obnovených halách sídlia firmy, rozpadnuté zase čakajú na svoj dynamit z milosti, zrejme. Cestičky, ktorými je areál poprepletaný, slúžia ako parkoviská. Trochu sa tu motám a následne vojdem medzi domy starej Petržalky. Kúzelné miesto. Nohy však neomylne smerujú k cieľu mojej cesty, ktorým je malý skromný pomníček stojaci na križovatke ulíc Rusovská a Viedenská cesta. Kým si pri ňom pokľaknem, prejdem ešte pekným moderným zákutím (fontánkou, sochou, lavičkami a alejou zo živého plota), ktoré patrí súkromnej firme. Najprv som si myslel, že je to tu postavené kvôli pamätníku, nech sa dodá miestu vážnosť, ale mýlil som sa. Pamätník stojí za živým plotom, vydedený, odstrčený. Ako keby nechcený. Pri jeho nohách jediná umelá kvetinka. Smutný pohľad.

Ale celkom mu rozumiem. Načo uznávať staré pomníky. Radšej vlastným chovaním zapríčiníme vznik takých udalostí aby sme mohli stavať nové. Nosiť na ne kvety, plakať. Nie nad smútkom našich otcov, ale našim vlastným!  A naše deti na nich po čase rovnako ako my, zabudnú, nechajú schátrať a tak dookola. Večný kolobeh bytia.

Chvíľu tu pobudnem a po nejakej dobe, spoločne s kvantami áut smerujúcimi z a do Hainburgu toto miesto opustím. Rád som sa s tebou zoznámil. Tak zase niekedy. Dovidenia.